Chcete ma?
Mama mala narodeniny. A mala aj dve dcéry, čo už tradične súťažili, ktorá vymyslí lepší darček.
„Vieš, čo by chcela, ale nepovie to?“ spýtala sa ma sestra.
„Vysávač,“ povedala som.
„Psa!“
„Mame psy lezú na nervy, pretože vyrábajú exkrementy.“
„Odkedy používaš slovo exkrementy?“ spýtala sa ma sestra.
„Odvtedy, čo mi slovo hovienka nepripadá dosť výstižné na to, čo po sebe zanecháva taký vlčiak.“
„Kúpili by sme jej niečo menšie.“
„Aj tak chce vysávač.“
„Vysávač jej živého tvora nenahradí,“ vyhlásila sestra zanietene.
„So psom by sa mohla aj porozprávať. Mohla by ho kŕmiť. Čítala si tie štatistiky o tom, že kto má psa, nedostane infarkt?“
Sestrina naliehavosť bola taká intenzívna, až som začala uvažovať, či už nemá v aute nejakého dobermana z útulku. Teraz ma už len potrebuje dostať na svoju stranu, aby som bola pripravená podať prvú pomoc v prípade, že by mama tesne po gratulácii skolabovala. Moja sestra totiž s obľubou hľadá každému nový domov. Použitému aj novému, živému aj neživému. Chce, aby sa všetko ocitlo na mieste, kde to bude šťastné a milované. Od vintage kúskov vyhodených pri kontajneri, v ktorých vidí potenciál fakt len ona, až po akéhokoľvek polymorfného mimozemšťana. Je schopná ujať sa aj najrôznejších retro bytostí, počnúc nepochopenými umelcami a končiac zvieratami neurčitej rasy. A potom to všetko s najlepšími úmyslami distribuuje ďalej. Keby sme sa nebránili, raz u nás zazvoní pri dverách a pridelí nám do domácnosti tehotnú kosatku.
„Čo by si chcela na narodeniny?“ spýtala som sa teda mamy v nestráženej chvíli, pretože mi jej bolo ľúto, keď som si predstavila, ako so slzami v očiach stĺka na balkóne búdu pre bernardína.
„Psa alebo vysávač?“
„Knihu o Renoirovi,“ povedala mama, potom šla do obchodu a kúpila si vysávač sama. Inteligentný robotický vysávač. Také to ploské čudo, čo sa samo promenáduje po byte. A kúpila si ho preto, lebo túži po psovi, po dobre vychovanom psovi, ktorý nerobí hovienka. Nuž a vysávač hneď v okamihu, ako sa v predajni spojili ich životy, vytvoril s našou mamou nerozlučnú láskyplnú dvojicu do každého počasia.
„Videla si ich spolu?“ spýtala sa ma sestra s očami vlhkými od dojatia.
„On si tak behá, vrčí, vysáva, ona za ním chodí, normálne, akoby ho vyviedla von. Drží síce v rukách diaľkové ovládanie, ale aj sa mu milo prihovára, aby zase nevbehol do toho výklenku pod gaučom, lebo sa odtiaľ nedostane. A keď sa minule zasekol medzi kvetináčmi, posťažoval sa a vypol, ona sa mu ospravedlnila. Ten vysávač je až nenormálne sympatický, také lepšie tamagoči. Už sa nám deti bijú medzi sebou, kto ho bude vyvádzať von.“
Predstavila som si, ako nám všetky tie prístroje začnú časom čoraz viac prirastať k srdcu a prijmeme ich do rodín. Budeme im vytvárať a hľadať domov. A tak, ako si navzájom núkame mačiatka, ktoré sa zrazu objavili v garáži, budeme si núkať vysávače a hovoriace chladničky: „Zje, čo mu natrúsite, samo sa vráti nabiť do svojho pelecha, nerobí hluk, slušne odpovedá, a keď mu niečo je, dá vám to písomne. A žiadne starosti s vyprázdňovaním!“
„Aby nás ten vysávač časom u mamy celkom nevyšachoval,“ povedala som. „Predsa len sme menej čistotné a viac odvrávame.“
Sestra na to nereagovala, ale nadviazala plynule čosi o tom, že nejaký opustený mangeľ hľadá domov, že je tichý a výkonný, trochu veľa žerie, ale má dobrú povahu, netreba ho nechávať osamote v pivnici. A tiež že kto má doma jeden hriankovač, mohol by mu dopriať nejakú spoločnosť, napríklad ďalší hriankovač, aby sa mal s kým hrať a tak vôbec, rodina sa rýchlejšie naraňajkuje a všetko, čo je v páre, priťahuje šťastie, aj feng šuej to hlása, aj sedliacky rozum. A že keď miluješ svet a bytosti v ňom, nezáleží na tom, či majú tie bytosti srdce z mäsa alebo z kremíka.
Mala pravdu. Zvlášť teraz pred sviatkami. Treba prijať do rodiny všetko, čo nám tieto Vianoce prinesú. Či to bude tretí manžel temperamentnej dcéry, hyperaktívny škrečok bengálsky alebo elektrický nôž na mäso.
Priviedla ich k nám láska a toho sa držme.
Eva Borušovičová
