História sporákov: Od otvoreného ohniska k indukčným varným doskám
Otvorené ohnisko, na ktorom si naši predkovia opekali kus mäsa z čerstvo uloveného zvieraťa, sa evolúciou neustále zdokonaľovalo. Postupom času sa menilo na akýsi primitívny kozub, jedlo sa začalo opekať na ražni, neskôr sa ohnisko sčasti prikrylo, až sa napokon prekrylo úplne. Tak vznikli prvé pece – používali ich dokonca už starí Gréci, piekli v nich chlieb. V stredoveku sa varilo prevažne v kotloch zavesených nad otvoreným ohňom v tehlových kozuboch s komínom.
Prvé pece a prvé sporáky
Prvá písomná zmienka o peci v podobe, v akej toto zariadenie poznáme dnes, pochádza z Francúzska, viaže sa k roku 1490 a opisuje rúru s komínom vyrobenú z tehál a z dlažobných kameňov, do ktorej sa prikladalo drevo. Problémom kachieľ na spaľovanie dreva bolo odjakživa veľké množstvo dymu, vznikajúce pri použití nie celkom vysušeného dreva. Preto sa postupne zdokonaľovali oddelením priestoru na prikladanie od priestoru s otvormi, na ktorých boli postavené nádoby na varenie. V roku 1735 francúzsky architekt François Cuvilliés vynašiel kachle s úplne izolovaným ohňom a s otvormi na varenie, uzavretými železnými platňami. Sú známe pod názvom Castrol kachle. V ďalších storočiach sa toho veľa nezmenilo a ešte aj v 18. storočí sa v kuchyniach stále nachádzali prevažne liatinové kozuby na tuhé palivo. Kozuby zároveň slúžili na varenie a neskôr aj na pečenie. Pece špecializované na varenie a na úpravu jedla sa presadzovali len postupne a začali ich nazývať aj sporáky.
Skonštruovanie prvého sporáka sa pripisuje Benjaminovi Franklinovi, ktorý v roku 1741 vyrobil prístroj na ohrev jedla, nazvaný po ňom, teda Franklin. Bol to v podstate kozub s vnútornou vložkou z kovu; mal vytvárať viac tepla na ohrev okolitého vzduchu a menej dymu ako tradičný otvorený kozub. Prvý prístroj umožňujúci aj varenie, nazývaný tiež sporák Rumfort, postavil v roku 1800 Benjamin Thompson. Sporák však mal malú chybičku krásy – pre svoje rozmery sa nevošiel do bežnej kuchyne. Hodil sa skôr na vykurovanie ako na varenie, jeho podstata spočívala v obmedzení otvoru dymovodu a v regulácii prúdenia vzduchu, čím sa zvýšila účinnosť spaľovania oproti bežným kozubom.
Varilo sa však nielen v peciach na drevo, ale aj na petrolejových a neskôr tiež na elektrických varičoch. V roku 1833 Jordan Mott vynašiel rúru na pečenie využívajúcu teplo zo spaľovania uhlia a nazval ju baseburner. Vyrobená bola z liatiny, mala valcovitý tvar a otvor v hornej časti bol uzavretý železným kruhom. Prvý petrolejový varič navrhol v roku 1892 Frans Wilhelm Linqvist. V tom istom roku si dal vynález s názvom „Elektrická rúra“ patentovať Kanaďan Thomas Ahearn, spolumajiteľ energetickej spoločnosti v Ottawe. Novinku na pečenie začali ešte v tom istom roku využívať na prípravu a ohrev jedla v ottawskom hoteli Windsor. Linqvistov elektrický sporák mal svetovú premiéru na veľtrhu v Chicagu v roku 1893 a bol súčasťou vzorovej kuchyne, ktorá mala dokonca už aj umývačku riadu.
Na tento veľtrh sa viaže ešte jeden unikát. Pri príležitosti otvorenia veľtrhu spoločnosť Michigan Stove Co. predstavila najväčší sporák nasvete. Sporák na drevo bol dlhý 9 metrov, široký 6 metrov, vysoký skoro 8 metrov. Tento kolos z dubového dreva vážil 15 ton. Po veľkej rekonštrukcii ho začiatkom roku 1998 premiestnili do Detroitu, kde zdobil vchod na miestne výstavisko. V lete toho istého roku však po zásahu bleskom sporák zhorel do tla.
Nástup plynu a elektriny
S postupným elektrifikovaním a plynofikovaním miest sa pece na tuhé palivo v domácnostiach nahrádzali plynovými sporákmi. Prvú plynovú pec si dal patentovať britský vynálezca James Sharp už v roku 1826, ale prvý plynový sporák bol predstavený verejnosti na výstave v Londýne v roku 1851. K masovému rozšíreniu plynového sporáka došlo až začiatkom 20. storočia, keď sa zlepšila distribúcia plynu do domácností a začal sa využívať hlavne na varenie. Plynové sporáky s rúrou na pečenie boli menšie ako pece na tuhé palivo, väčšina ich povrchu ostávala chladná a nebolo nutné manipulovať s popolom či so žeravými uhlíkmi, s čím súviselo aj znižovanie rizika vzniku požiaru. Do roku 1930 v USA na 2 plynové sporáky pripadal 1 sporák na tuhé palivo.
V tomto období sa na varenie sa využíval nielen plyn, ale aj elektrina. Pri vývoji elektrického sporáka zohrávalo významnú úlohu zabezpečenie rovnováhy medzi dostatočne vysokou teplotou pri pečení v rúre a zároveň nižšou teplotou pri varení na hornej časti sporáka. Platne na varenie boli zo železnej zliatiny, často podliehajúcej oxidácii, a hlavne nebola doriešená účinná regulácia elektrického prúdu. Preto sa od roku 1905 začali na ohrev používať platne zo zliatiny niklu a chrómu, ktorá mala lepšiu vodivosť tepla. Termostat na presné nastavenie teploty pečenia sa začal používať v elektrických sporákoch až po roku 1920. Zmeny nastali aj v dizajne sporákov tak plynových, ako elektrických. Tou najviditeľnejšou bolo, že sa začali od roku 1910 vyrábať s bielym smaltovaným povrchom, ktorý sa jednoduchšie čistil.,/p>
Prichádzajú mikrovlnky
Ďalším významným technologickým pokrokom bol príchod prvých mikrovlnných rúr. Objavili sa v päťdesiatych rokoch, vážili viac ako 300 kg, a keďže si vyžadovali chladenie, využívali ich hlavne v reštauráciách. V domácnostiach v USA sa rozšírili hlavne v druhej polovici sedemdesiatych rokoch minulého storočia a v Európe až začiatkom osemdesiatych rokov. Dnes sa mikrovlnky využívajú nielen na ohrievanie jedla, ale vďaka ďalším funkciám, ako je napríklad gril, teplovzdušná rúra či varenie v pare, dokážu plne zastúpiť aj klasický sporák.
Významnú inováciu v kuchyni predviedla v roku 1963 spoločnosť General Electric. Dala si patentovať samočistiacu rúru P-7, ktorá na vypálenie zvyškov po pečení využívala pyrolitický systém. Rúra sa vyhriala na vysokú teplotu a všetky zvyšky jedla a mastnoty sa zmenili na popol. Pri jej výrobe bolo uplatnených vyše sto nových patentov. V Európe sa vývojom samočistiacich rúr zaoberal švédsky Electrolux. V roku 1969 predstavil rúru CF 69 Pyroletic, ktorá zahriatím na 300 stupňov C spálila všetky nečistoty. Vzhľadom na samočistiace vlastnosti nemohli mať tieto rúry sklené dvierka. V súčasnosti vďaka niekoľkovrstvovým sklám to už nie je problém.
Osamostatnenie varných dosiek
Dnes na varenie využívame hlavne elektrinu a v menšej miere plyn. Oddelením varnej časti od rúry na pečenie vznikla možnosť maximálne využiť výhody varenia na plyne a pečenia v elektrickej rúre. V súčasnosti na trhu prevládajú zabudovateľné elektrické rúry a samostatné varné dosky, či už elektrické, plynové, kombinované, sklokeramické alebo indukčné.
Ešte pred pár rokmi bola spomedzi varných dosiek najrozšírenejšia plynová varná doska, má dobrú reguláciu prívodu tepla a na zovretie 1,5 l vody potrebuje 10 minút.
Elektrická varná doska má väčšinou liatinové platničky, nevýhodou je dlhý čas potrebný na ich zohriatie na prevádzkovú teplotu a pomerne dlhý čas aj chladnú. Do varu privedú 1,5 l vody za približne rovnaký čas ako plynové, teda v priemere za 10,5 minúty.
Kombinovaná (sklokeramická alebo indukčná) varná doska je kombinovaná s jedným alebo viacerými plynovými horákmi. Spája výhody regulovateľných horákov s efektivitou sklokeramického alebo indukčného varenia. Prvá sklokeramická varná doska sa na trhu objavila už v roku 1970. Jej hladká plocha, pod ktorou sú jednotlivé ohrievacie a ovládacie prvky, využíva elektrinu. Jej hlavnou výhodou je materiál, z ktorého je vyrobená. Využíva vlastnosti skla a keramiky, vďaka čomu je veľmi odolná, zvláda rýchle zmeny teploty a je nenáročná na údržbu. Platničky sklokeramickej dosky sa na plný výkon zahrejú už za 15 sekúnd a efektivita využitia energie dosahuje 70 %. Funguje na jednoduchom princípe, špirála pod sklenou doskou ohrieva dno nádoby, ktoré by malo byť o niečo väčšie ako platnička. Sklokeramická doska s vyhrievacou špirálou ohreje 1,5 l vody za 8 minút.
Na trhu sú k dispozícii aj viaczónové platne umožňujúce prispôsobiť varnú zónu veľkosti riadu, čím sa minimalizujú straty energie. Niektoré sklokeramické dosky majú zóny rýchlejšieho rozohriatia označené ako Superrýchla zóna, Quick systém, HiLight zóna, Sprint start a podobne. Ide o zóny s prídavnými halogénovými telesami, ktoré sa temer okamžite rozohrejú na plný výkon.
Pokročilé technológie využívajú aj sklokeramické dosky s infračerveným varným senzorom, ktorý sleduje a priebežne upravuje teplotu nádoby. Nedochádza preto k nadbytočnému varu, čím sa dosiahne úspora energie. Nevýhodou je nutnosť použiť špeciálny antikorový riad alebo pásku so senzorom, vďaka ktorej možno kontrolovať teplotu v hrnci.
Nástup indukcie
Prvý voľne stojaci sporák so štyrmi indukčnými varnými plochami predala spoločnosť Sear Kenmore v polovici 80. rokov minulého storočia. Sporák mal samočistiacu rúru, časovač a dotykové ovládanie. Indukčné varenie následne začalo prežívať veľký boom.
Indukčné sporáky používajú sklokeramické varné dosky s dotykovým ovládaním, pričom na ohrev využívajú elektromagnetickú indukciu, ktorá prechádza z platne priamo do hrncov s feromagnetickým dnom. Teplo sa tvorí len tam, kde sa dno varnej nádoby dotýka varnej zóny, a koncentruje sa priamo vo varnej nádobe, pričom jej okolie zostáva chladné. Účinok indukcie je extrémne rýchly a navyše je aj energeticky úsporná. Zvolený výkon je k dispozícii okamžite a bez akéhokoľvek oneskorenia hneď po zapnutí varnej zóny, čím odpadá fáza predhrievania a aj fáza zvyškového dohrievania, pretože pri vypnutí dochádza temer okamžite k vychladnutiu. Nevýhodou je nutnosť používať riad z materiálu obsahujúceho železo.
Indukčná varná doska dokáže ohriať vodu do bodu varu dvojnásobne rýchlejšie ako elektrická alebo plynová a navyše so spotrebou energie približne o 50 % nižšou, dokonca je až o 25 % úspornejšia ako sklokeramická varná doska. Na ohrev 1,5 l vody potrebuje približne 4 minúty. K top produktom na trhu patrí napríklad 90 cm široká sklokeramická indukčná doska Siemens EH 975SZ11E s fazetovým dizajnom. Má až 5 indukčných varných zón s rozpoznávaním hrnca, z toho 2 flexiIndukcie. FlexiIndukcia predstavuje dve štvrorhranné varné zóny, ktoré možno jedným dotykom senzora zmeniť na jednu veľkú varnú zónu s rozmermi približne 20 x 40 cm, kam môžete riad umiestniť podľa vlastnej vôle. Senzor vo varnej doske automaticky rozpozná počet, veľkosť a tvar hrncov a preto vytvorí teplo len tam, kde je to potrebné. Okrem toho funkcia powerBoost umožňuje takmer okamžité dosiahnutie maximálnej teploty ohrevu varnej zóny.
Moderné rúry
Čoraz väčšia popularita samostatných varných dosiek však neznamená, že by z našich domácností vymizli rúry. Dnešné – či už zabudovateľné alebo samostatne stojace – elektrické inteligentné rúry sa s tými spred dvadsiatich rokov, ktoré mali len jedinú funkciu – pečenie, nedajú ani porovnať. Dnešné gazdinky už nemusia po očku sledovať, či sa im nespáli bábovka a neprihorí mäso, pretože elektronické ovládanie teplovzdušnej rúry priebežne kontroluje teplotu a porovnáva ju s predvolenou funkciou. Vďaka elektronickému riadeniu procesu pečenia sa usporí až 30 percent času v priebehu predhrievania a najmenej 10 percent energie v priebehu pečenia. Úsporu možno dosiahnuť aj minimálnym otváraním dvierok počas pečenia. Pri každom otvorení dochádza k úniku približne 20 % tepla a vnútorná teplota pritom klesá až o 20 – 30 ˚C. Výrobcovia preto odporúčajú radšej pravidelne čistiť sklené dvierka a jedlo kontrolovať cez ne.
Kvalitná elektrická rúra dokáže napríklad pri rýchloohreve dosiahnuť teplotu 180 stupňov C v priebehu piatich minút. Veľmi účinným prvkom modernej rúry je kruhové zadné teleso generujúce teplo, ktoré sa vháňa pomocou ventilátora do vnútorného priestoru a tým umožní rovnomerné pečenie vo všetkých jej častiach.
Programy na rôzne spôsoby pečenia a grilovania jedla sa v moderných rúrach využívajú už dlhší čas. V poslednom období k nim však pribudla jedna inovatívna funkcia – pripravovanie jedla v pare. V pare sa jedlo nepripáli, pri rozmrazení sa nevysušuje a aj celé obedové menu sa dá pripraviť naraz. Teplota pary sa dá nastaviť, v klasickej parnej rúre od 35 až do 100 °C, v rúre kombinujúcej varenie a pečenie až do 230 °C podľa konkrétneho programu. Na konci procesu sa automaticky odčerpá skondenzovaná voda.
Kombinované parné rúry pracujú striedavo s vlhkou parou a so suchým horúcim vzduchom. Parná rúra Siemens HB 36D575 využíva na pečenie horúci vzduch, umožňuje beztlakovú prípravu jedla v pare už od 35 stupňov C a umožňuje aj kombinované pečenie horúcim vzduchom s parou zohriatou na teplotu 120 až 230 stupňov Celzia. Rúra si vďaka špeciálnemu programu dokáže poradiť aj s jeho čistením a odvápňovaním. S funkciou cookControl 70 si možno vybrať jeden zo 70 automatických programov pečenia. To znamená, že stačí vybraťsi príslušný program z nastaveného zoznamu (napríklad mrazené hovädzie, fašírka, guláš atď.) a zadať hmotnosť jedla. Po stlačení štartu si rúra sama nastaví optimálnu teplotu a čas pečenia.
Blízka a vzdialená budúcnosť varenia
A aké bude varenie v budúcnosti? S trendom úsporných spotrebičov šetrných k životnému prostrediu dochádza aj vo vývoji varných spotrebičov. Napríklad spoločnosť Whirlpool zdokonaľuje svoje spotrebiče využívaním indukčnej technológie ohrevu. Vo varnej doske s názvom H2O Cooking, ktorá je súčasťou novej koncepcie kuchyne budúcnosti s názvom Greenkitchen 2.0, sa na varenie používa presné množstvo vody, ktoré si varná doska s priamym pripojením na vodu sama odoberá. Konštantná teplota zabezpečí vytvorenie maximálneho množstva pary pri varení. Tým sa dosiahne zachovanie výživovej hodnoty pripravovaného jedla a pokrm tak získa správnu chuť pri zachovaní pôvodnej farby. Indukčná rúra na pečenie pracuje na podobnom princípe ako indukčná doska. Varenie či pečenie jedla sa deje priamo v hrnci alebo na pekáči a tak netreba zohrievať celé vnútro rúry, čím sa dosiahne výrazná úspora energie.
V uponáhľaných časoch určite každý ocení mobilitu. Tá patrí k top trendom nielen pri spotrebnej elektronike, ale týka sa dokonca aj kuchynských spotrebičov. Ohriať si vlastné jedlo na cestách, v kancelárii či v prírode už nebude problém s mikrovlnkou Electrolux. Matthew Schwartz, študent California State University Long Beach, predstavil v súťaži Design Laboratory 2011 spoločnosti Electrolux koncept prenosnej mikrovlnnej rúry Onda. Jej princíp spočíva v ohreve vopred pripravených balení jedla. Mikrovlnná rúra sa jednoducho nasunie na balíček a po rozlomení poistky na obale potraviny prepojí elektrický okruh. A keďže mikrovlnka bude fungovať na papierové batérie, bude aj priateľská k životnému prostrediu.
To je však iba vízia smerujúca do vzdialenejšej budúcnosti. Trendy pri rúrach a varných doskách na najbližšie roky sú jednoznačné – zvyšuje sa účinnosť ohrevu a zároveň klesá ich energetická náročnosť. Na ústupe sú spotrebiče s plynovými horákmi a dominujú nové technológie, najmä indukčné varenie, ktoré sa postupne začína zabudovávať nielen do varných dosiek, ale aj do rúr.
