Nay oslavuje 20 rokov
Ján Tomáš: Opäť rastieme a zvyšujeme zisk
Pred rokom si majitelia spoločnosti Nay zvolili na svoje miesto nového generálneho riaditeľa, ale do dôchodku neodišli. Ostali v predstavenstve, len prešli na iný level štruktúry riadenia. Kontrolujú a vytyčujú ciele, trochu ich korigujú a kritizujú. Základný princíp zmeny Ján Tomáš charakterizoval slovami: „Pretože sa už nemusíme zaoberať dennými záležitosťami firmy typu „čo urobíme v marketingu“ a „aké bilbordy vyvesíme“, otvoril sa nám časový priestor na strategické rozmýšľanie do budúcna, kam chceme s firmou smerovať. Vďaka tomu môžeme spoločnosť posunúť na inú úroveň.“
Čo bol podľa vás najdôležitejsí bod v 20-ročnej histórii NAY?
Najdôležitejšie bolo založiť firmu (smiech). To bolo zároveň najzložitejšie a najodvážnejšie, vtedy boli iné časy. Každý deň sa menili podmienky na trhu, prichádzali nové zákony, nikto nevedel, ako sa tu má podnikať či akým smerom sa bude Slovensko vyvíjať.
Výhodu oproti mnohým začínajúcim podnikateľom ste mali vďaka folklórnemu súboru Technik, v ktorom ste obaja tancovali a precestovali s ním kus sveta. Videli ste, ako to vo svete funguje...
A okrem toho sme mali aj nejaké kontakty. Peter Zálešák mal štúdio, nakrúcal svadby a ja som pracoval vo výskumáku. Tam som pričuchol k prvým počítačom a začal som s bratancom obchodovať s počítačovými komponentmi. Následne sme viacerí začali biznis s počítačovými komponentmi a zhodnotili sme, že by sme mohli naše aktivity spojiť a vytvoriť firmu. To bola prapôvodná idea Nayky. Založili sme ju v Prievidzi, pretože založiť firmu v Bratislave bolo v tom čase zdĺhavé. Problém bol však v tom, že spočiatku nás bolo deväť a skĺbiť toľko záujmov vôbec nebolo ľahké. Každý sa snažil presadzovať svoje myšlienky a to sa s toľkými ľuďmi nedalo bez toho, aby sme si nestanovili, kto bude mať čo na starosti. Bol to tzv. „hurá systém“. Až o rok sme založili firmu so spotrebnou elektronikou.
Pamätáte sa na svoj prvý spoločný konflikt, keď ste už firmu tvorili len vo dvojici?
Prvý si nepamätám, ale asi bol hneď na druhý deň. Ale deštruktívny nebol, veď inak by sme tú firmu zničili. Konštruktívnych konfl iktov sme mali veľa a dodnes máme, hoci konflikt je v tomto prípade silné slovo. Skôr by som to pomenoval nápady a oponovanie nápadom – to je to, čo nás posúvalo vpred. O všetkom sme spoločne diskutovali – vždy sme chceli prísť – a aj sme prišli – ku kompromisnému riešeniu, ktoré nám obom vyhovovalo. V opačnom prípade by sme asi rýchlo skončili.
Ako by ste zhodnotili ročné pôsobenie pána Rauha na poste generálneho riaditeľa Nay?
Hodnotiť po roku je príliš skoro. Určite však môžem potvrdiť, že firma získala nové impulzy. Ľudia, ktorí dostali možnosť riadiť, sa chceli ukázať, že to dokážu. Neboli v ľahkej pozícii, keďže pred nimi sme firmu riadili my, majitelia. Naším prioritným záujmom bolo nájsť na naše miesto profesionála, ktorý sa v danej oblasti vyzná, aby sme ho nemuseli učiť, čo je biznis s elektronikou. Našli sme Erwina Rauha. On má v sebe to, čo každý dobrý manažér. Snaží sa rozmýšľať globálne, ale konať lokálne. Zatiaľ sa to vyvíja fajn. Pokles spôsobený krízou sa už začína zmazávať, opäť rastieme a dosahujeme zisk.
Odchod do dôchodku ste rezolútne popreli. Čomu sa však otvorili naširoko vrátka, je asi čas na hobby, ktorého máte zrejme viac ako predtým.
Snažím sa dobehnúť to, čo som v minulosti zanedbával. Viac sa venujem rodine a koníčkom, ktorých, zisťujem, je stále dosť, dokonca pribúdajú nové. Rád cestujem, venujem sa umeniu, hrám golf. Čas, ktorý som venoval aktívnemu manažovaniu fi rmy, som si však rozdelil – medzi koníčky a nové projekty.
Hovorí sa, že čokoľvek robíme, potrebujeme cieľ. Vy nejaký pred sebou ešte máte? Nemusíme sa baviť len o práci.
V koníčkoch si ciele nekladiem. Venujem sa im jednoducho preto, lebo ma bavia. Určite netúžim byť skvelý golfový hráč, útočiť na nejaké méty, ale, samozrejme, nerád prehrávam. Projekty, v ktorých figurujem, majú, naopak, jasné ciele, veď bezcieľne sa nedá robiť nič. Možno sa dá, ale nikam to nepovedie. Všetko, čo robím, má cieľ.
Existuje aj v manažérskych kruhoch humor, vtipy, uťahovanie a podobne?
Niekto robí svoju prácu tak, že je pri tom veľa smiechu a zábavy, iný je „studený čumák“. My sme sa vždy vedeli na poradách a mítingoch zasmiať a vytvoriť si aj inú ako pracovnú atmosféru.
Chodí k vám veľa ľudí po radu, ak idú kupovať novú práčku, televízor, fotoaparát? Radíte či neradíte?
Jasné, stáva sa mi to denne, ale neporadím im. Prečo by som ich mal klamať a navádzať na niečo, čo by im nevyhovovalo? Odkedy sa elektronike nevenujem aktívne, už nie som taký odborník, aký som býval. Koniec koncov, na to sú v predajniach odborníci – poradcovia pre predaj. Predajú vám to, čo potrebujete.
Otázka, ktorú na záver nemôžeme obísť. Aká oslava sa chystá pre vaše dvadsaťročné „dieťa“?
Veľkolepá. Vlastne oslavujeme celý rok, a to dvomi spôsobmi. Stihli sme usporiadať oslavu pre zamestnancov a pre priateľov firmy, zorganizovať večeru s aktuálnymi dodávateľmi, ktorí aktívne spolupracujú s Nay, a s firmami, ktoré pre nás robia rôzne služby. Mali sme aj biznis večeru spojenú s džezovou hudbou Petra Lipu a o pár dní nato, podobne ako pri desiatom a pätnástom výročí ples Nay, kde boli pozvaní naši zamestnanci a fi remní aj osobní priatelia. Oslava sa ešte neskončila, pokračuje. Do každej reklamy sme vložili slogan „dvadsať rokov jednotka na trhu“, a týmto spôsobom oslavujeme celý rok.
Elektronika spred 20 rokov – spomínate?
Keď sa povie „začiatok 90. rokov“, čo sa vám vybaví ako prvé? Vráťte sa do roku 1991, krátko po revolúcii. Kde ste boli, aký ste boli, čo vás bavilo, „trápilo“ a tešilo?
Mal som 28 rokov a bol som krásny, štíhly a mladý (smiech). V tom čase som už bol ženatý a mal štvorročného syna, mladší ešte nebol na svete. Za to, že som odišiel z výskumného ústavu, kde som mal podľa mamy skvelú kariéru pred sebou, a rozhodol som sa podnikať, ma moji rodičia strašne kritizovali. Považovali to za nezodpovedný krok. Ich reakcia bola pochopiteľná, veď v tom čase vôbec nebolo isté, či sa zmena zriadenia podarí. Pokojne sa mohlo stať, že sa situácia zvráti... Ja som to však spravil, lebo som veril, že uspejem. Druhý dôvod bol čisto prozaický. Zarábal som 1850 korún brutto, nemal som čo stratiť.
Čo podľa vás prežije z elektroniky navždy?
Nay. Tá značka tu bude navždy (smiech).
Aká elektronika je už natoľko súčasťou vášho života, že si už nedokážete predstaviť, ako sme bez nej mohli pred 20 rokmi fungovať?
Mobil a notebook. To sú veci, bez ktorých sme predtým dokázali žiť, a dnes si myslíme, že to bez nich nejde. Dnes som si doma zabudol mobil a zľakol som sa, lebo som si uvedomil, koľko ma toho cez deň čaká, a že ak prepasiem dôležitý e-mail, o niečo prídem. Vytiahol som teda synov telefón a dal som si svoj poslať taxíkom.
Ktorú elektroniku ste počas dvadsiatich rokov menili najčastejšie?
Asi televízor, to je vec, ktorá sa vyvíja rýchlo. Práčka je plus-mínus podobná ako v roku 1991, pravdaže s komfortnejšími funkciami, ale televízor je kompletne iný. Kým pred dvadsiatimi rokmi to bola ťažká, osemdesiat kilová debna, dnes je televízor tenký pomaly ako diktafón, a keď stojí tisíc eur, je to už „pán televízor“. Je to kvalita za cenu, ktorá bola v tom čase nepredstaviteľná. Digitálna technika priniesla úžasné zlacnenie.
Čo považujete počas ostatných 20 rokov za udalosť najvýznamnejšiu pre Slovensko?
Asi osamostatnenie Slovenska, hoci som ho v tom čase vnímal negatívne z dôvodu, že sme stratili časť trhu. Už vtedy sme totiž pôsobili na Morave a po rozdelení štátu sme sa museli stiahnuť na Slovensko, inak by sme museli podnikať v dvoch štátoch, a to sme si na začiatku nemohli dovoliť. Dnes považujem samostatnosť Slovenska za pozitívnu zmenu. Bolo dobré, že sme sa začali rozvíjať samostatne – nemôžeme sa na nikoho vyhovárať a už ani nemáme na koho zvaľovať svoje neúspechy. V rámci federácie sme to robili často. Kým vtedy sme boli bratia, dnes sme priatelia. Vzťahy medzi našimi krajinami sú dnes čistejšie, bez predsudkov a každý sa snaží ísť svojou cestou.
