Vysielam SOS. A vy?
Vybalila zo škatule detskú vysielačku a nainštalovala ju vedľa svojho spiaceho dieťaťa. Zatvorila dvere, s druhou časťou vysielačky odišla do kuchyne a sadla si za stôl originálne obhodený zvyškami detskej výživy. Za trampských čias ju volali Betula Pendula a ona sa práve potrebovala rozhodnúť, či vyskočí z okna hneď, alebo ešte skúsi požiť do ďalšieho dňa. Stále váhala, čo by bolo v danej situácii vhodnejšie. Cítila sa bezmocná a sama. Neschopná a úplne vyčerpaná.
Vo vysielačke niečo zahučalo a skôr, ako sa stihla Betula ísť pozrieť, či jej batoľa práve zdemolovalo postieľku motorovou pílou, ozvalo sa vo vysielačke:
- Pošli mi dve trojkové podlážky.
- Neni sú tu, – ozval sa druhý hlas.
- Ja ich odtiaľto vidím, ty Stevie Wonder, tak jakože neni sú tam?
- No keď ja som Stevie Wonder, tak ty si Britney Spears, toto sú neni trojkové podlážky, ale dvojkové.
- Prečo Britney Spears?
- Si sa nepočul spievať v sprche?
- Nie.
- Si proste celá Britney.
- Ja v sprche nespievam.
- A čo tam robíš?
- No čo sa robí v sprche?
- Ako kto.
- Magor.
- Debil.
- A čo bude s tými podlážkami, ja tu čakám jak cicimbrus, ak si si nevšimol!
Betula Pendula sa vyklonila z okna a uvidela partičku chlapov stavajúcich lešenie na vedľajšom dome. V montérkach a bez tričiek a vyzerali ako halucinácia o Chippendales. Práve si niektorí z nich začali vymieňať oslovenia čoraz zaujímavejšie a čoraz menej vhodné pre slabšie povahy.
- To musíte tak hrešiť? – spýtala sa ich Betula Pendula, keď sa zmocnila správnej časti detskej vysielačky.
- Veď nás nemusíte počúvať, drahá pani, – povedal jej hlas z vysielačky.
- Akože nemusím? Na tejto frekvencii mi dýcha spiace dieťa!
- Toto je robotnícka frekvencia, – povedal jej hlas číslo dva, zvaný Stevie Wonder.
- Kto povedal? – spýtala sa Betula s novo nadobudnutou asertivitou.
- To ja neviem. Duch svätý, – povedal hlas číslo jeden. – A je to vlastne jedno, pretože my nepreladíme. Buď preladíte vy, alebo sa tu budeme musieť pomestiť aj s hrešením a s vaším cteným potomkom.
Betula Pendula sa začala smiať. Nebol to zatiaľ celkom príčetný smiech, ale bol to smiech. V nasledujúcich dňoch Betula na striedačku strážila spánok svojho syna na dvoch frekvenciách. Na jednej spolu s lešenármi a s ich rozhovormi o kotvách, futbalových výsledkoch a s ich vtipmi o blondínkach. Druhú si naladila, keď sa tej prvej snažila uniknúť, a na nej našla iné spiace dieťa a inú ženu, ktorá sa cítila unavená a sama. Začali sa rozprávať cez vysielačku, potom na chodníku a nakoniec si boli bližšie, ako by mohol pochopiť ktorýkoľvek muž, čo nikdy nebol na materskej dovolenke. A ďalších stopäť rokov už na vyskakovanie z okna Betula ani nepomyslela.
- Nevedela som, že môžem sedieť doma a zažiť toľko vecí, – povedala Betula Steviemu Wonderovi a jeho kamošovi z lešenia v posledný deň ich účinkovania v jej časti sídliska.
- Bolo nám potešením, – povedali chlapíci a na druhý deň jej pri dverách zazvonil iný chlapík, celkom k svetu, a v ruke držal obežník, ktorý mali podpísať všetci nájomníci. Obežník bola len zámienka. Podstata jeho návštevy bola v tom, že potreboval nájsť ženu s príjemným hlasom, ktorú ako rádioamatér s chrípkou niekoľko dní počúval z vysielačky, lebo jej schopnosť zapojiť sa do rozhovorov o Hamšíkovi, Škrteľovi a o Vittekovi aj znalosť vtipov o blondínkach ho absolútne očarila.
Pred časom som na tomto mieste napísala, že ak máte depresiu, kúpte si elektrickú zubnú kefku. Dnes by som rada dodala, že ak chcete zažiť niečo zaujímavé, napríklad strážiť dieťa z vedľajšej miestnosti, alebo odolať nutkaniu vyskočiť z okna, je dobré vyskúšať aj vysielačky.
Mimochodom, tento príbeh je celkom pravdivý. Tí dvaja sú spolu šťastní. Susedka s dieťaťom založila materské centrum. A skupinka Stevieho Wondera asistuje pri zatepľovaní po celom Slovensku. Takže hľadajte frekvencie, vážení priatelia, v akomkoľvek zmysle slova, doslovne aj obrazne, všade môže byť niekto, kto počúva a kto chce s vami hovoriť.
Eva Borušovičová
